To nerieš!

Po troch rokoch prichádza Tatiana v poradí už so šiestym románom, úprimným, plným vtipných príhod z manželského života..... Kniha bez zbytočnej tragédie, ale skôr úsmevne pripomína možno aj to vaše vzájomné spolužitie. Jeho jednotlivé časti, zážitky a dialógy sú útržkami zo skutočných životov v našich domácnostiach. 15 - ročné manželstvo = jeden muž, jedno dieťa. A hádky, ktoré sú na dennom poriadku. Je to korenie lásky, alebo začiatok konca? Ukážka z knihy: To moje pätnásťročné manželstvo. Obávam sa, že ma chytá ponorková choroba. Môj muž mi lezie na nervy. Nie úplne, ale čiastočne už áno. Detaily, ktoré som si predtým nevšímala alebo ma nijako zvlášť netrápili, či nezaťažovali, sa teraz predrali úplne na povrch. Privádzajú ma do vývrtky. Ponožky hodené vedľa koša na špinavú bielizeň. Akoby mu mala ruka odpadnúť, keby ich rovno vložil do toho koša. Alebo tie hnusné zlozvyky. Pažravý ako pes, furt by niečo mlsal. V posteli si rozbaľuje cukríky, potom zaspí, dusí sa nimi a chrchle niekoľko minút, kým sa mu zatúlaný cukrík podarí znova dostať do ústnej dutiny. Šľak ma triafa. A najviac ma ide rozdrapiť, keď ráno ustielam a nájdem obaly od cukríkov skryté pod vankúšom. To sú situácie, kedy by som ho najradšej zabila. Bez mihnutia oka a výčitiek svedomia. Dokonca si myslím, že v prípade takejto vraždy by malo byť prihliadané na poľahčujúce okolnosti. Takže pätnásť rokov. Jeden manžel, jedno dieťa. Ja mám tridsaťsedem a môj muž o desať viac. Na spánkoch sa mu už robia šediny a z uší mu začínajú trčať chlpy. Občas aj z nosa. Ale na ten si vidí, tak ich strihá. Na uši kašle. Razí filozofiu, čo nevidím ja, nevidí nikto. Ruky pri čítaní naťahuje pred seba, lebo už prd vidí, ale okuliare odmieta. Lebo by tým utrpelo jeho ego. Asi. Päťdesiatka na krku a on sa tvári ako junček. Pred pár týždňami sa vrátil domov s prepichnutým uchom. Somár starý. Ucho sa mu zapálilo. Lebo ako inak, hanbil sa to dať urobiť odborníkovi. Nejaký kamarát mu lalok potrel vodkou a zobral zo šijacích pomôcok svojej ženy najväčšiu ihlu. Čistý masochizmus. Ale komu niet rady, tomu niet pomoci. Ucho mal červené ako paviánia riť a bolelo ho to ako vojnového veterána zranenie z bojov. Neľutovala som ho. Len som si poklepkala po čele a pokojne som mu povedala: „Aj debilita je dar boží.“ Tri dni sa so mnou nerozprával. Bol to čistý wellness. Bol zdutý, nič odo mňa nechcel. Ani v posteli ani v kuchyni. Vyžral všetky zásoby paštét zo špajzy, zatiaľ čo ja som si pochutnávala na segedínskom guláši. Dal by si, ale hrdosť mu to nedovolila. Po troch dňoch dobrovoľnej diéty a trucovania ustúpil a vyžral zvyšky segedínu z hrnca tak dokonale, že som ho takmer vložila do linky neumytý. Medzitým sa mu začalo hojiť ucho a všetkých otravoval tým, aby sa mu na tú jeho náušnicu s falošným diamantom pozerali. Prisahám, že keby si dal na krk ešte aj nejakú striebornú reťaz, hrubú ako z bicykla, tak podám žiadosť o rozvod. Alebo ho na nej obesím. Aha, zabudla som na jednu podstatnú vec. Volám sa Jana a on Rudo. A pekelne si lezieme na nervy.